Dejiny dediny

Obec patriaca medzi najstaršie majetky Ostrihomského arcibiskupstva. Vyvinula sa zo staršieho osídlenia a prvýkrát sa spomína roku 1312 ako Poss. Archiepiscopalis Boych, keď ju násilím obsadil Chellus vodca žoldnierov Matúša Čáka, (ako ostatne aj okolité majetky Ostihomského arcibiskupstva) proti čomu sa arcibiskup sťažoval u kráľa. Neskôr sa obec vrátila do rúk arcibiskupstva. Roku 1332 je dedina zapísaná ako Jo. Sac. S. Thome de Boyg, kde 6 farárov farnosti zasvätenej Sv. Tomášovi platilo pápežské desiatky. Bajč rozhodne nebol bezvýznamnou obcou, veď tu stál gotický kostol paulínov zrejme aj s kláštorom. Roku 1404 sa obec spomína pod menom Poss. Baychy. Od 16. storočia arcibiskupstvo obec prenajímalo. Z rokov 1550-1554 sa zachoval súpis tunajších zemanov. Po prehratej bitke pri Moháči sa v Uhorsku značne oslabila svetská cirkevná moc a značnú časť krajiny na dlhú dobu obsadili Turci. Nečudo, že po celej krajine sa začalo šíriť učenie protestantskej cirkvi, dokonca aj na majetkoch Ostrihomského arcibiskupstva. V Oláhovej vizitácii z rokov 1561-1562 sa píše, že v 29-tich farách v župe Komárno nebolo farára a medzi nimi sa spomína aj Bajč. Okolo roku 1590 sa sťažujú aj obyvatelia Bajču, že hradný kapitán Komárna Mikuláš Pálffy im násilím zobral pasienky. Roku 1626 sa tu objavuje ako jeden zo zemepánov Štefan Bajcsy /pravdepodobne pôvodne poddaný Ostrihomského arcibiskupa/, ktorý svoje majetkové diely predal pred ostrihomskou kapitulou Ondrejovi Szalaiovi.

Učenie protestantskej cikrvi zapustilo korene aj v Bajči. Roku 1634 bol odtiaľ vyhnaný protestantský kazateľ. Neskôr roku 1650 podžupan nevyznačil miesto na stavbu kalvínskeho kostola, fary a školy, hoci to bola jeho povinnosť. Aj tu podobne ako v iných obciach nebol kalvínsky kňaz, ale kalvínov nútili aby aj oni platili za katolíckeho farára. V súpise z roku 1652 je aj v Bajči zaznamenaná kalvínska farnosť. Roku 1663 obsadili Turci pevnosť Nové Zámky a tak obec získala nebezpečného suseda. Podľa súpisu tureckých vyberačov daní z roku 1664 tu bolo 49 domácností, ktoré platili dane a 60 daňovníkov. Obyvatelia platili spolu 15890 akče daní , čo bolo viac ako mnohé okolité obce, teda Bajč bola ľudnatou dedinou. Desiatky sa platili za pšenicu, úle, šošovicu, hrach, ľan a konope, je tu zapísaný aj dvojnásobný desiatok. Dane sa odvádzali za hájného, pasenie, ovce, mladuchu, sudy, súdy a používanie pôdy, za ošípané, drevo a seno. Slovom muselo sa platiť za všetko.

25. februára 1672 arcibiskup Juraj Szelepcsényi nakázal komárňanskému kapitánovi Maholányimu, aby z arcibiskupských majetkov vyhnal kalvínskych kňazov. V tom čase tu bol kalvínskym kňazom László Ürményi. V čase posledných bojov Turkov a dobíjania Novozámockej pevnosti roku 1685 Bajč ako obec zanikol a bol pričlenený do chotára Imela. 15 apríla 1699 arcibiskup Leopold Kollonich daroval za verejné služby Jánovi Timonovi tri pozemky patriace do katastra Bajču, ktoré arcibiskupstvu pripadli po smrti príbuzného Osvalda. Na ďalšie dva pozemky bola uskutočnená zákonná zámena cez Michala a Pavla Kovácha. Ján Timon dostal aj pozemok opustenej kúrie v osade Imel. Po jeho smrti alebo odstúpení mali tieto pozemky pripadnúť bratovi Štefanovi alebo dedičom Jurajovi a Pavlovi. Dodnes a volá jedna z chotárnych častí obce Timonovo.

V kanonickej vizitácii z 1. mája 1780 sa dozvedáme, že kostol v Imeli mal polia určené na osev aj v Bajči. Nová kapitola v histórii Bajču sa začína arcibiskupom Jozefom Batthyánym, ktorý dal odvodniť tunajšie rozsiahle močiare a vybudovať cestu. Navyše dal na samote v roku 1790 postaviť pre vlastnú potrebu klasicistický letný kaštieľ s malým majerom, čím osada predsa len získala na význame, hoci arcibiskup sa tu zdržiaval zriedka. Až na začiatku 19. stor. význam Bajču stúpol a postupne sa stáva sídlom arcibiskupských majetkov v Komárňanskej župe. Už roku 1836 tu stojí kostol prestavaný z pôvodného kaštieľa z roku 1831, budova bytov správcovstva veľkostatku /neskôr letný kaštieľ Ostrihomského arcibiskupa/ , majere, byty želiarov, sýpka, maštale. Spolu tu stálon 12 väčších budov. V roku 1828 mal Bajč 131 domácností s 866 obyvateľmi. Timonovo bolo príčinou súdneho sporu medzi obcou Imeľ a Ostrihomským arcibiskupom, ktorý nakoniec vyhralo arcibiskupstvo. Obce sa dotkli aj udalosti maďarských národno-oslobodzovacích bojov 1848/49.

27. januára 1849 prišlo z Nových Zámkov asi 80 cisárskych vojakov so 150 vozmi rabovať drevo na kúrenie, ale kvôli poplachu, že sa blížia maďarskí domobranci z Komárna zutekali. Maďarskí vojaci tu 28. januára 1849 chytili 8 cisárskych pešiakov. 30. júla 1849 domobranci z Komárňanskej pevnosti napadli cisárske vojsko majora Potta pri Sv. Petri, ktoré tu rozprášili. Cisárske vojsko utekalo cez Bajč a Vlkanovo do Nových Zámkov a cestou spálili 600 krížov obilia. Bajč a majer na pravej strane obsadili pešiaci domobrany s ôsmymi delami. Aj po potlačení revolúcie bol Bajč majetkom Ostrihomského arcibiskupa. Arcibiskup Ján Simor si tu dal z bytov správcovstva veľkostatku postaviť letný kaštieľ, z miestnej krčmy zasa postaviť kúriu pre správcu veľkostatku. Stavali sa nové hospodárske budobvy, nemocnica, nová škola, byty čeľadníkov. Ján Simor dal roku 1871 opraviť kostol. To sa už od roku 1865 Bajč osamostatnil ako obec, podobne ako okolité väčšie dvory v jeho majetku. Poľnohospodárskej obci arcibiskupstvo venovalo značnú pozornosť a postupne tu vznikalo vzorové hospodárstvo. Arcibiskup Ján Simor bol výborným hospodárom a sám viedol svoje majetky.

V roku 1910 bola postavená železničná trať Komárno-Nové Zámky a jednou zo zastávok bol aj Bajč. Tým sa zlepšilo spojenie obce s okolím. Rozvoju dediny neprospeli časy 1. svetovej vojny /1914-1918/, pretože na bojiskách padlo 38 tunajších občanov.
Po roku 1918 sa stal Bajč súčasťou 1. ČSR. Akoby nebolo dosť krviprelievania v predchádzajúcich rokoch, v boji proti Maďarskej červenej armáde Bélu Kuna tu padlo 23. júna 1919 deväť vojakov čs. domobrany, práporu č. 7. Majetok Ostrihomského arcibiskupa bol na území Českolslovenskej republiky skonfiškovaný a naň uvalená štátna správa. Neskôr ho prevzal trnavský apoštolský administrátor. Za prvej ČSR tu obyvateľstvo pracovalo ako roľníci a poľnohospodárski robotníci na miestnom veľkostatku. V tom čase v Bajči viackrát štrajkovali poľnohospodárski robotníci, v roku 1936 zase stavební robotníci. Po viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 bola obec pripojená k Maďarsku a Ostrihomský arcibiskup samozrejme získal svoje majetky späť. Boli to aj majere Vlkanovo, Kotelnica a Chrasť v chotári Bajču, majer Sv. Ján v chotári mesta Nové Zámky, Aňala a Stará Gúta v chotári Nesvád. Aj v druhej svetovej vojne zomrelo tiež 38 tunajších obyvateľov. Sovietski vojaci sem vpochodovali 30.marca 1945.

Po skončení vojny prebehla reslovakizácia. Arcibiskupský majetok bol opäť skonfiškovaný a bola naň uvalená štátna správa. 6. októbra 1946 bol biskupom Ambrózom Lazíkom vysvetený obnovený kostol poškodený vojnovými udalosťami. Na verejnej schôdzi občanov sa rozhodli, že cirkevný majetok nebudú deliť medzi sebou, a tak 1.októbra 1948 tu vznikol štátny majetok, prvý svojho druhu na Slovensku.

V roku 1959 bol odovzdaný nový kultúrny dom, hneď vedľa kaštieľa, čo neskôr umožnilo tieto dva objekty spojiť a vytvoriť tam priestory pre kultúrne a spoločenské vyžitie obyvateľov obce. Boli tam otvorené priestory pre knižnicu, modelársky krúžok a daná možnosť pre činnosť organizácií a spolkov ako boli Červený kríž, športový klub, Zväz žien, Csemadok, Československý zväz mládeže a v neposlednom rade pre požiarny zbor. Nevídaný rozkvet obce sa spája s menom riaditeľa štátneho majetku pána Maťašovského. V 1953-1957 bol postavený Dom pracujúcich, v ktorej bol umiestnená závodná kuchyňa s jedálňou a internát pre študentov poľnohospodárskej učňovskej školy.
V akcii „Z“ bol vytvorený pekný športový areál pre športové vyžitie obyvateľov. V tom čase pôsobilo v obci aj ochotnícke divadlo a obec mala aj jazdecký oddiel, pinpongové družstvo, futbalové mužstvo. Vtedy našu obec navštívilo mnoho domácich i zahraničných osobností pri rôznych príležitostiach, napr. Lajos Czinege minister obrany MĽR. Veľa mladých ľudí sa tu zišlo pri príležitosti svetového stretnutia mládeže v roku 1959 vo Viedni. V roku 1960 bolo vybudované kúpalisko Krym v arcibiskupskom parku. Upravovali sa voľné plochy, skrášľovala obec, spevňovali cesty a chodníky, postupne vyrástli nové domy v rámci individuálnej bytovej výstavby. V 70-tych rokoch bolo postavené nové nákupné stredisko v akcii „Z“ a po roku 1985 otvorená nová budova materskej školy. V roku 1990 bola odovzdaná nová budova pošty. Do roku 1990 obec takmer úplne žila z produkcie štátneho majetku. V roku 1995 za účelom lepšieho využitia budovy materskej školy bola v nej zriadená aj základná škola.

Zvyšuje sa nezamestnanosť, časť obyvateľstva chodí za prácou do Nových Zámkov alebo Hurbanova. Štátny majetok bol pretransformovaný na Bajčprodukt a.s., v obci začalo pôsobiť viacero súkromných podnikateľov. V súčastnej dobe by obec chcela nadviazať na arcibiskupské tradície a rozvíjať turistický ruch.

Osada Vlkanovo bola kedysi starou významnou osadou s kostolíkom, ale pomerne rýchlo zanikla, možno už za tatárskeho vpádu a už nebola obnovená v pôvodnej veľkosti. Písomné správy sa o dedine nezachovali. Až na začiatku 19. storočia tu bol arcibiskupstvom založený majer s kúriou správcu, hospodárskymi budovami a bytmi želiarov. Podľa nariadenia arcibiskupa Jána Scitovszkého z Veľkého Kýra, v roku 1865 bola zriadená škola vo Vlkanove. Učitelia ŠtefanViszolay a František Misák svedomite písali kroniku školy. Škola sa stala slovenskou v roku 1924 a zanikla v druhej polovici 70-tych rokov. Neskôr bol majer rozširovaný a od roku 1948 ho prevzal štátny majetok Bajč. Dnes ale väčšina hospodárskych stavieb je už zbúraná.

Osada Chrasť bola založená okolo roku 1840, keď tu stál jeden ovčín a dom pastiera oviec. Až za arcibiskupa Jána Simora tu bol vybudovaný rozsiahli hospodársky dvor, ktorý v roku 1948 tiež pripadol ŠM Bajč. Dnes viacero budov osady je prázdnych a hrozí im zánik.

Osada Kotelnica bola založená koncom 19. stor. neskôr rozšírená najväčší hospodársky dvor s obydlím správcu, kde bola aj škola, hospodárskymi budovami a bytmi čeľadníkov. V roku 1948 sa osada stala hospodárstvom štátneho majetku, v súčastnosti pustne. V roku 1951 vznikla päťročná základná škola v Kotelnici. Koncom školského roka 1979 škola zanikla.

Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľov v obci. V roku 1869 tu žilo 521 obyvateľov a ich počet sa dlhý čas neustále zvyšoval, v roku 1890 ich bolo 822 a do roku 1910 sa ich počet zvýšil na 1451. Do roku 1930 ich počet klesol na 1399 a do roku 1940 tu žilo len 1246 obyvateľov. Po založení ŠM sa sem prisťahovalo mnoho občanov, a preto sa ich počet opäť zvyšoval, kým v roku 1948 tu žilo 1312, do roku 1961 sa ich počet zvýšil na 1476, do roku 1970 nepatrne klesol na 1425. V roku 1991 tu žilo len 1234 obyvateľov.